Technika_2016

Objaviteľka rádioaktivity - Maria Curie-Sklodowska

Dvojnásobná držiteľka Nobelovej ceny o ktorej Einstein povedal, že je zo všetkých slávnych osobností jediná, ktorú nepokazila sláva. Život prežila v ustavičnom experimentovaní s uránovou rudou a rádioaktívnym žiarením. Svojou prácou stvorila azda najväčší, najkomplexnejší a najslávnejší vedecký experiment všetkých čias. Na jeho konci sa pre celý svet stala prvou dámou vedy.



Marie Curie - Sklodowská, predstavuje symbol vedeckej poctivosti, obetavosti a ušľachtilosti a je jednou z najslávnejších žien ľudskej histórie. Narodila sa 7. novembra 1867 vo Varšave, ktorá bolo súčasťou cárskeho Ruska. Bola jednou z piatich detí - mala tri sestry a brata. Rodičia Sklodowski boli obaja vzdelaní ľudia - učitelia. Takisto boli patrioti a ťažko znášali útlak z ruskej strany, preto vychovávali deti k láske k poľskej vlasti. Jej otec Wladyslaw Sklodowski si uvedomoval dôležitosť vzdelania a tak nabádal dcéry k štúdiu v zahraničí. Maria však istú dobu pracovala ako vychovávateľka a finančne pomáhala staršej sestre, ktorá už študovala v Paríži. Už vtedy hovorila (okrem materinskej poľštiny) po nemecky, francúzsky, rusky a anglicky. Neskôr sa aj ona zapísala na štúdium na parížskej Sorbone, kde o dva roky neskôr suverénne promovala ako najlepšia študentka. Vedela o sebe, že je neobyčajne nadaná, tušila tiež, že svojou inteligenciou prevyšuje väčšinu mužov a len ťažko si nájde seberovného. Keď v roku 1894 hľadala v Paríži laboratórium, zoznámila sa s Pierrom Curiem. Tridsaťpäťročný fyzik sa do nej zamiloval, ale Sklodowská váhala. Predpokladala, že sa bude bezvýhradne venovať len vede. Po roku sa za Curieho vydala a ich manželstvo sa stalo symbolom harmónie a vedeckej spolupráce.



Ťažká cesta objavovania
Manželia sa zaujímali predovšetkým o naj-novšie objavy týkajúce sa vyžarovania niektorých prvkov. Počas niekoľkoročného intenzívneho výskumu Curieovci zistili, že smolinec (čierny nerast), ktorý obsahuje veľké množstvo rádioaktívneho oxidu uránu, popálil Marii prsty. Na podráždenej pokožke sa jej vyhodili červené vriedky. Pomaly sa zahojili, a tak usúdila, že keď žiarenie môže bez škodlivých následkov ničiť zdravé bunky, mohlo by sa použiť aj na zničenie zhubných buniek. V roku 1898 Curieovci oznámili, že samovoľné lúče, ktoré nazvali rádioaktívne, vychádzajú aj z kovového prvku tória. Tušili, že sú na stope nepolapiteľného rádioaktívneho prvku v smolinci. Vzhľadom na to, že dlho odolával vedeckému objaveniu, usúdili, že zrejme existuje v extrémne malých množstvách v zložení smolincovej rudy a tvorí v nej možno len jednu milióntinu. V Európe sa veľké množstvo smolinca ťažilo v Jáchymove v Česku. Uránové soli, ktoré sa z neho vylúhujú, sa používali pri výrobe skla. Zvyšok sa vyvážal do blízkeho borového lesa. S pomocou rakúskej vlády, tonu tohto zvyšku odoslali Curieovcom. Manželia stáli pred najťažšou úlohou: vytriediť rudu na jenotlivé prvky. Pierre sa ujal presnej laboratórnej práce na výskume rádioaktívnych substancií uránu a polónia (Curieová ho objavila na začiatku roku 1898 a pomenovala podľa rodného Poľska). Maria zatiaľ v zaprášenej blúzke, pofŕkanej kyselinou, drela na dvore. Miešala veľké kotly so smolincom a udržiavala pod nimi vo dne aj v noci oheň.



Ďen „D"
Vyše štyroch rokov vyčerpávajúcej práce prežila chemička poľského pôvodu so svojím manželom vo veľkej ošarpanej drevenej kôlni neďaleko ich parížskeho bytu. Tam počas neskorej septembrovej noci v roku 1902 konečne objavili rádioaktívny prvok, ktorý nazvali rádium - z latinského radius (lúč).
Historický deň prežívali Curieovci tak, že prelievali odmerky čistého smolinca do posledných asi 6 000 odparovacích misiek. Maria verila, že tento čierny nerast obsahuje celkom nový dynamický prvok, ktorého lúče by mohli ničiť choré ľudské tkanivo. Dúfala, že pri jeho neprestajnom a opakovanom filtrovaní sa jej podarí stále unikajúci prvok v miskách nakoniec vykryštalizovať. Keď v ten večer manželia odchádzali domov, zázrak ešte nenastal. Až krátko pred spaním sa Maria rozhodla ešte raz pozrieť na vzorky v miskách a náhlivo sa s Pierrom vybrali do matne osvetlených ulíc.
Odomkli tmavú kôlňu s radmi drevených stolov a spleťou laboratórneho zariadenia a Maria požiadala manžela, aby nerozsvecoval. Opatrne vošli dnu a tam všade okolo nich, z misiek prikrytých sklom, videli vychádzať lúče svetla so slabo-modrým jasom. Len čo rádium úspešne izolovali, Pierre úmyselne nastavil lúčom svoju ruku. Jeho vedecké srdce zajasalo, keď sa na ruke objavila popálenina. Po necelých ôsmich týždňoch ostala z popáleniny len drobná sivá škvrnka. Pierre opakoval pokus na zvieratách. Rádium malo rovnaký účinok a aj on nadobudol presvedčenie, že tieto silné lúče môžu ničením chorých buniek vyliečiť rakovinové bujnenie. Tento prvok umožnil prvé účinné liečenie niektorých typov rakoviny tým, že choré ľudské bunky bombardoval rádioaktívnymi časticami, a tak ich ničil.
V roku 1903 manželom Curieovcom spoločne udelili Nobelovu cenu za fyziku pre oblasť skúmania radiačných javov. O dva roky na to sa rádium stalo bežným komerčným výrobkom. Ako zbraň proti rakovine sa vyrábalo v továrňach po celej Európe.
Maria Curieová sa tak stala prvou ženou, ktorá dostala Nobelovu cenu. V roku 1904 sa Pierre stal profesorom fyziky na Sorbone a o rok neskôr ho prijali do francúzskej Akádemie vied. Manželia sa ďalej venovali účinkom rádioaktívneho žiarenia na ľudské organizmy, čím položili základy liečby nádorových ochorení.



Životné straty aj úspechy
V jeden ponurý aprílový deň v roku 1906 bol pre Curieovú najtragickejším dňom jej života. Jej manžel v zamyslenosti a roztržitosti vošiel nepozorne na cetu, kde ho strhol povoz a následne zomrel. Stratu milovaného manžela nedokázal nahradiť ani ten najväčší triumf - stala sa totiž prvou ženou, ktorá získala profesúru na uznávanej parížskej Sorbone. Aby zabudla na bolestivú stratu, horúčkovito sa vrhá do práce, ale nezabúda. Dôkazom sú jej denníkové záznamy adresované vždy Pierrovi: "Pracujem každý deň v laboratóriu, nič viac nemôžem robiť. Tam mi je lepšie než hocikde inde. Neviem, či by mi mohlo niečo osobne urobiť radosť, azda len vedecká práca. Ani to nie, lebo keby som mala úspech, nevedela by som zniesť, že ty o tom nevieš." V roku 1910 spolu so svojim asistentom A. Debiernom izolovala rádium v kovovej forme, ktoré odovzdala medzinárodnej komisii ako vzor na meranie rádioaktivity. O rok neskôr sa stala nevídaná vec. Ako prvý vedec získala Nobelovu cenu druhýkrát, teraz za chémiu, za objav polónia a rádia.
Maria ešte aj počas manželovho života pracovala vo veľmi nevhodných podmienkach, nemala k dispozícii ani poriadne laboratórium. Od roku 1909 sa však situácia postupne menila a nakoniec sa v Paríži vybudoval Ústav rádia s laboratóriom pre rádioaktivitu a biologické výskumy. Curieová viedla časť pre rádioaktivitu.
Manželia nikdy nežiadali o patent za objavenie rádia, pretože chceli aby mohlo slobodne slúžiť vede. To však spôsobilo, že neustále zápasili s nedostatkom financií. Preto keď v roku 1920 navštívila Ústav rádia istá americká novinárka, bola zhrozená v akých skromných podmienkach sa v ústave pracuje. Na jej otázku, po čom by objaviteľka rádia túžila, odpovedala, že by potrebovala gram rádia na pokračovanie vo výskumoch. Gram rádia stál približne stotisíc dolárov a tak bola v Amreike zorganizovaná zbierka. Peniaze sa čoskoro vyzbierali a tak bola Maria v roku 1921 pozvaná do Ameriky na prebratie tohto pokladu. Gram pre laboratórium osobne prevzala od prezidenta Warrena Hardinga. V Amerike bola veľmi oslavovaná a ctená a ako významná a obetavá vedkyňa získala mnohé vyznamenania, tituly a ceny, čo bol veľký rozdiel oproti Francúzsku. Ďalšiemu pokračovaniu vo výskumoch v Ústave rádia však zabránila vojna.



„Pojazdný röntgen"
Počas vojny sa Curieová rozhodla slúžiť svojej druhej vlasti - Francúzsku. Zatvorila laboratórium a začala pracovať ako dobrovoľná vojenská zdravotná sestra. Zistila, že hoci už uplynulo veľa času od objavenia röntgenových lúčov, v praxi sa používali len málo. Hoci toto nebola oblasť jej výskumov, rozhodla sa zriadiť röntgenový voz, ktorý poháňal motor automobilu. S ním navštevovala nemocnice vo Francúzsku i Belgicku a pomáhala zasiahnutým vojakom. Postupne sa počet pohyblivých röntgenových staníc, pod jej záštitou rozrástol na 20, navyše zriadila aj 200 stálych staníc a vyučila dokopy až 150 röntgenologických pracovníkov. Takto pomohla vyše trom miliónom zranených vojakov. Lekári nemuseli „prevŕtavať" zranené telo hľadajúc guľku, či črepinu granátu, mohli operovať a ošetrovať naisto. Celý ten čas Maria bojovala s mnohými problémami: neochotou úradov, nedostatkom financií, nevzdelanosťou lekárov, náročnosťou presunu, nehovoriac o žiarení ktorému bola nepretržite vystavená. Robila to všetko s maximálnou skromnosťou, bez nároku na odmeny, či pochvalu, prejavujúc veľmi ľudský, súcitný prístup k trpiacim zraneným vojakom. Neskôr jej v tom pomáhala i jej dcéra Iréne. Vynašla aj ďalší spôsob pomoci zraneným. Venovala časť svojho vlastného gramu rádia na výrobu rádiových trubičiek, ktoré posielala do nemocníc na liečenie - ničenie chorého tkaniva, nádorov, či kožných chorôb.



Usmrtil ju vlastný vynález
Maria dlho zápasila s rôznymi zdravotnými ťažkosťami a chorobami. Kvôli zhoršujúcemu sa zraku podstúpila v rokoch 1923, 1924 a 1930 štyri operácie očí. Koncom roku 1933 sa jej zdravotný stav začal zhoršovať. Lekári nevedeli zistiť príčinu, zdalo sa, že opäť prepukla prekonaná tuberkulóza. Dostala sa preto do sanatória, no jej zdravie sa nezlepšilo. Napo-kon jej bola diagnostikovaná anémia. Tridsaťpäť rokov práce s vysoko rádioaktívnym rádiom a štyri roky práce s nebezpečnými röntgenovými zariadeniami spôsobili, že po dlhej bolestivej agónii umiera 4. júla 1934 na zhubnú chudokrvnosť, spôsobenú nadmerným ožiarením.

Spracované podľa
Zuzana Illéšová: Nositelia Nobelových cien

Späť

Priemyselné utierky

MEWA - priemyselne_utierky