Technika_2016

Alfred Bernhard Nobel

Založil továrne a laboratóriá v 20 krajinách a 5 kontinentoch. Jeho patent zakúpilo množstvo vlád, pretože šetril mnoho peňazí. Stal sa jedným z najbohatších ľudí na svete. Asi žiadny Švéd nie je taký známy ako Alfred Nobel, ale kým Nobelove ceny pozná asi každý, o osobe, ktorá stojí za ich vznikom, ľudia veľa nevedia.

 

 

 

Alfred Nobel sa narodil 21. októbra 1833 v Štokholme ako tretie z ôsmich detí Immanuela a Andriette Ahlsell. Nevynikal ani fyzickou zdatnosťou, ani zdravím. Od mlada trpel zdravotnými ťažkosťami. Iróniou osudu bolo, že lekári mu ako liek proti angíne pectoris predpísali nitroglycerín, ktorý sa vtedy používal proti bolestiam hlavy a na stimuláciu srdcovej činnosti.

 

 

Jeho otec, Immanuel Nobel mal v hlavnom meste stavebnú firmu. Bol vynálezcom a v súvislosti so svojou stavebnou činnosťou musel často riešiť problémy s odstraňovaním prekážok, ktoré stáli jeho stavbám v ceste. Jeho stavebná firma však zbankrotovala a jeho ďalšie cesty viedli do ruského Petrohradu. Začal sa zaoberať výrobou výzbroje pre armádu.
Podarilo sa mu presvedčiť cára a jeho generálov o užitočnosti použitia námorných mín na blokádu námornej cesty do Petrohradu. Boli to jednoduché zariadenia, pozostávajúce z dreveného súdka naplneného strelným prachom, ktorý sa ponoril do vody. Finančná situácia rodiny sa vďaka jeho objavu veľmi zlepšila a tak mohol svojim deťom zabezpečiť vzdelanie na dobrých školách.

 

 

Roky štúdia
Choroba bola aj dôvodom, prečo malý Alfred nechodil do školy, ale vzdelávali ho domáci učitelia. Súkromné vyučovanie v Petrohrade malo výbornú úroveň - naučil sa päť jazykov, získal vynikajúce znalosti vo fyzike a chémii, prehľad v literatúre, histórii a filozofii. Zaujímal sa aj o literatúru. V básniach, novelách a divadelných hrách i v malých filozofických dielach písaných po anglicky a švédsky, odhalil svoju melancholickú a samotársku povahu.
V roku 1850 poslal otec 17-ročného Alfreda na študijnú cestu do USA, Nemecka, Francúzska a Talianska, kde získal prehľad o parných a teplovzdušných agregátoch a najnovších výskumoch v oblasti výbušnín. Otec si prial, aby sa Alfred zdokonalil v chemickom inžinierstve a poslal ho na čas aj do Paríža, aby pracoval v súkromnom laboratóriu známeho chemika, profesora Pelouza. Tam sa stretol s talianskym chemikom Ascaniom Sobrerom, vynálezcom technológie výroby vysoko výbušnej kvapaliny, nitroglycerínu. Alfreda lákala predstava praktického využitia nitroglycerínu v stavebníctve. Chemici sa vtedy usilovali o nahradenie kombinácií pušného prachu používaného v armáde, kontrolovateľnou výbušninou vyrobenou z nitroglycerínu. Kým on študoval, jeho dvaja starší bratia sa aktívne zapojili do vedenia rodinného podniku, orientujúceho sa na vyzbrojovanie ruskej armády. Otec takto charakterizoval vlohy svojich troch synov: „Ludwig má najviac génia, Alfred najviac usilovnosti a Robert najviac podnikavosti." Nobel dokončil svoje štúdia v Paríži a v USA. Možno aj počas týchto rokov sa stotožnil s jednou zo svojich myšlienok: „Rozširovať vedomosti, znamená rozširovať úspech..."

 

Vynález dynamitu
Po úpadku firmy v Petrohrade sa v roku 1863 vrátil otec s Alfredom a najmladším synom Emilom do Štokholmu. Vo Švédsku, začal robiť pokusy s nitroglycerínom a neskôr spolu s otcom a bratom založili v mestečku Heleneborg továreň na jeho výrobu.
Tu začal Alfred rozvíjať výrobu výbušného nitroglycerínu, podával prvé patenty, ktoré sa netýkali len výbušnín, ale aj syntetických materiálov, telekomunikačných metód, výstražných systémov, a pod. Za celý život ich bolo až 355.
V roku 1964 došlo k výbuchu továrne a o život prišlo niekoľko ľudí, vrátane najmladšieho Alfredovho brata Emila. Otec sa so stratou svojho syna nikdy nevyrovnal a čoskoro zomrel. Mladý Nobel bol hlboko otrasený, ale túžba podmaniť si ohromnú silu nitroglycerínu bola taká silná, že s pokusmi neprestal. Neodradil ho ani zákaz švédskej vlády, ktorá zakázala továreň znovu postaviť. Aby vyhovel zákazu a neohrozoval zdravie a životy občanov, preniesol svoju činnosť na starú loď ukotvenú uprostred jazera. V laboratóriu strávil častokrát aj celú noc, pretože zastával svoju myšlienku: „Môj domov je tam, kde pracujem a ja pracujem všade." Aby obmedzil nebezpečenstvo vznikajúce pri akejkoľvek manipulácií s nitroglycerínom, robil rôzne zmesi. Čoskoro objavil, že zmiešaním so silicou sa mení roztok na hmotu, z ktorej je možné vytvarovať valčeky vhodné do navŕtaných dier. V roku 1867 si dal túto zmes patentovať pod názvom dynamit. K nemu ešte vynašiel detonátor (rozbušku). Vynález bol zhotovený v tom čase ako vrták s diamantovou korunou a začala sa používať pneumatická vŕtačka.

 

 

Tieto objavy rapídne znížili náklady spojené s odstrelom skál, razením tunelov, stavbou kanálov a s inými konštrukčnými prácami. V tom istom roku začala firma Alfred Nobel & Co. vyrábať dynamit hromadne. Bola to zmes 75 % nitroglycerínu, 0,5% sódy a 24,5 % žíhanej infusioriovej hlinky. Nobel svoj vynález vysvetľoval ako prostriedok, ktorý ľudstvu poskytne spoľahlivú a bezpečnú banskú trhavinu, nahrádza nebezpečný nitroglycerín a nevypočítateľnú strelnú bavlnu - nitrocelulózu, prípadne málo účinný čierny pušný prach. Traskavá ortuť a rozbušky ňou plnené sa však okamžite stali zbrojárskym artiklom a boli montované do granátov, mín, torpéd a ďalších smrtiacich zbraní a projektilov. Po dynamite bol čoskoro veľký dopyt po celom svete.


Bohatý cestovateľ

Jeho patent na výrobu dynamitu zakúpilo mnoho vlád. Nobel sa stal postupne jedným z najbohatších ľudí. V roku 1865 jeho fabrika v Krümmeli pri Hamburgu, v Nemecku, exportovala dynamit do ostatných krajín v Európe, Amerike a Austrálii. Počas niekoľkých rokov založil závody a laboratóriá na viac ako 90 miestach vo viac ako 20 krajinách. Vynikal ako obchodník a podnikateľ s obrovským citom pre finančné transakcie, ktorými dosiahol nevídané zisky. Svojím kapitálom sa podieľal na naftárskej spoločnosti bratov Nobelov v Rusku, ktorá v Baku vybudovala vtedy najväčšiu rafinériu ropy na svete. Podarilo sa mu nahromadiť majetok, ktorý bol po jeho smrti odhadovaný na 33 miliónov švédskych korún a rozptýlený bol v ôsmich európskych krajinách. Nobel bol aj vášnivý cestovateľ. Aj keď žil v Paríži, väčšinu života strávil nepretržitým cestovaním. Viktor Hugo ho raz opísal ako „najbohatšieho európskeho tuláka". Keď necestoval, alebo nebol zamestnaný obchodmi, intenzívne pracoval v mnohých laboratóriách. Najprv v Štokholme a neskôr v Hamburgu, Ardeer (Škótsko), Paríži a Sevrane (Francúzsko), Karlskoge (Švédsko) a v San Reme (Taliansko).

 

Súkromný život
Intenzívna práca a cestovanie mu nedávali čas pre súkromný život. V 43 rokoch sa cítil ako starý muž. V tom čase si podal do novín inzerát: „Zámožný, vysoko vzdelaný starší gentleman hľadá dospelú dámu, skúsenú v jazykoch, ako sekretárku a správkyňu domu." Prihlásila sa Rakúšanka kontesa Bertha Kinsky. Krátko potom, čo začala robiť pre Nobela, sa rozhodla vrátiť do Rakúska a vydať sa za grófa Arthura von Suttnera. Napriek tomu Alfred Nobel a Bertha von Suttner ostali priateľmi a občas si písali listy. Po rokoch začala Bertha stále viac kritizovať preteky v zbrojení. Napísala známu knihu "Zložte zbrane" a stala sa prominentnou osobou v mierovom hnutí. Nehovoriac o tom ako ovplyvnila Alfréda Nobela, keď písal svoju poslednú vôľu, ktorá obsahovala Cenu pre osoby, alebo organizácie, ktoré propagovali mier. Po jeho smrti Nórsky Parlament rozhodol v roku 1905 udeliť Berthe von Suttner Nobelovu cenu.
10. decembra 1896 Alfred Nobel podľahol dlhej chorobe srdca a zomrel sám, obklopený bohatstvom vo vile, ktorú raz označil ako „svoje útočisko".

 

 

"Posledná vôľa" a Nobelova cena
Vo svojom pamätnom testamente, ktorý v roku 1895 podal v Paríži Alfred Nobel zriadil fond, z ktorého sa malo rozdeľovať päť ročných cien (za fyziku, chémiu, fyziológiu a medicínu, za literatúru a za ochranu mieru). Vykonávateľmi závete boli dvaja mladí inžinieri Ragnar Sohlman a Rudolf Lilljequist, ktorí patrili medzi zakladateľov Nobelovej nadácie ako organizácie, ktorá dbá na hospodárenie s jeho finančnými prostriedkami poskytnutým Nobelom na tento účel. V závete určil, aby cenu za fyziku a chémiu udeľovala Švédska kráľovská akadémia vied, cenu za fyziológiu a medicínu štokholmský Karolínsky inštitút, cenu za literatúru Švédska akadémia a cenu za mier Storting - nórsky parlament. (Nórsko bolo vtedy súčasťou Švédska, ale malo svoj vlastný parlament.) Ceny sa mali vyplácať z jeho pozostalosti zverenej mimovládnej a nezávislej organizácii. Nobelova nadácia od roku 1901 vyplácala približne rovnakú čiastku (150 800 švédskych korún) pre všetky kategórie. Od konca 50-tych rokov však suma rastie: 226 000 korún v roku 1960, 880 000 v roku 1980, dva milióny v roku 1986, štyri milióny v roku 1990, šesť miliónov v roku 1991.
Svojou záveťou poveril švédsku Akadémiu vied rozdeľovaním cien a obdaril ju čiastkou 32 miliónov švédskych korún. Jeho záveť vtedy pritiahla pozornosť celého sveta. Množstvo ľudí tiež kritizovalo medzinárodný charakter cien, presadzovali obmedzenie len na Švédsko. Ale to by v žiadnom prípade sa nehodilo k postave svetoobčana, akým Alfréd Nobel nepochybne bol.

 

Zdroj: Tomáš Borec - Dobrý deň pán Ampére
Zuzana Illéšová - Nositelia Nobelových cien

 

Späť

Priemyselné utierky

MEWA - priemyselne_utierky