Vesmírne elektrárne
Projekt amerického vedca Petra Glasera, ktorý už pred 40 rokmi prišiel s myšlienkou vesmírnych elektrární, dnes naberá reálne kontúry. V minulosti sa vývoj kozmických technológií prudko rozvíjal, no aj napriek tomu podobné nápady podľa mienky väčšiny odborníkov patrili do žánru sci-fi. V súčasnosti sa o podobných projektoch opäť hovorí a dokonca, dostávajú aj konkrétny rozmer.
Myšlienka vesmírnych elektrární sa objavila už skôr, v dielach niektorých spisovateľov, ale až Glaser sa touto možnosťou začal zaoberať z vedeckého hľadiska. Z roku 1968 pochádza jeho návrh sústavy gigantických solárnych panelov, z ktorých každý by mal rozmery malého mesta. Tento projekt bol odložený ako príliš náročný.
Sústava elektrární
Po niekoľkých desiatkach rokov je tento zaujímavý nápad znovu aktuálny. Má to svoju logiku, veď tok slnečnej energie sa dá využiť omnoho lepšie vo vesmíre, ako na Zemi. Chýbajú však technológie, ktoré by bez strát a nenáročne dokázali vyrobiť toľko energie v kozme. Pôvodný Glaserov koncept počítal s jednou veľkou vesmírnou elektrárňou. Zostrojiť taký kolos je však trochu problematické. Americká spoločnosť PowerSat navrhuje iné riešenie. Sieť niekoľkých menších elektrární, ktoré by boli menej náročné na stavbu, prevádzku aj údržbu. Tento nápad si nechali už aj patentovať, podobne ako svoju ďalšiu technológiu, ktorá rieši napájanie motorov určených na dopravu konštrukcií až na obežnú dráhu. Obidve riešenia výrazne znižujú predpokladané výdavky na výstavbu vesmírnej elektrárne z pôvodných sedemnástich, až na jednu miliardu dolárov.
Mikrovlny ako dopravní prostriedok
Odvážny projekt „kozmických elektrární" má však stále mnohé úskalia. Vedecké, technologické aj ekonomické. Vynášanie komponentov potrebných na zostavenie elektrárne je drahé. Kilogram materiálu vyneseného do kozmu stojí okolo 8 000 dolárov. Ďalšou komplikáciou je prenos získanej energie. Proces by mal prebiehať prostredníctvom mikrovĺn. Nedávne experimenty na Havajských ostrovoch ukázali, že je možné dopraviť energiu do cieľa takýmto spôsobom. Mikrovlny na rozdiel od slnečných lúčov bez problémov prechádzajú prachom, mrakmi, alebo dymom. Nie je však úplne jasné, či by nemali negatívny vplyv na živé organizmy. Prijímacie antény, ktoré by energiu z kozmickej elektrárne "odchytávali" potrebujú zase veľa priestoru. A kedy by mohla byť sústava vesmírnych elektrární spustená? Rozhodne nie skôr, ako v roku 2025. Ak však budú v kozmických programoch prebiehať škrty, tento termín sa ešte vzdiali. Skeptici hovoria o roku 2050, alebo ešte o vzdialenejších časových horizontoch.
Text a foto: PowerSat Corporation
Spracoval: Michal Gonda
Aktuálne vydanie
Partnerské periodiká
Copyright © 2008 TechPark, o.z. | Všetky práva vyhradené | Realizácia: Webmax